1. kniha Machabejcov

Biblia - Sväté písmo

(KAT - Katolícky preklad)

1Mach 14, 1-49

1 V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrius svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfonovi. 2 Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrius vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého. 3 On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil. 4 Za Šimonovho života malo Júdsko pokoj. Vyhľadával blaho svojho ľudu, tešili sa jeho moci po všetky dni jeho slávy. 5 Popri všetkej svojej sláve dobyl ešte prístav Joppe; tak otvoril prístup k morským ostrovom. 6 Rozšíril kraj svojho ľudu a zmocnil sa krajiny. 7 Nahromadil si veľa zajatcov a bol pánom nad Gazarou, Betsurou a hradom. Odstránil z neho nečistoty a nebolo toho, kto by sa mu vzoprel. 8 V pokoji obrábali zem a zem vydávala svoje plody, stromy na rovinách svoje ovocie. 9 Starší vysedávali na uliciach, všetci pretriasali šťastie v krajine, mládenci sa vyobliekali do nádhery vojnového rúcha. 10 Mestám obstarával potraviny, vybudoval z nich opevnené bašty. Takto bolo jeho meno spomínané v sláve po samý kraj zeme. 11 Rozostrel pokoj nad krajinou, veľká radosť vládla v Izraeli. 12 Každý mohol sedieť pod svojím viničom alebo figovníkom a veru nebolo, kto by ich bol ľakal. 13 Nenašiel sa nik v krajine kto by bol proti nim viedol vojnu, králi boli v tých dňoch poničení. 14 Podvihol všetkých zakríknutých svojho ľudu, vyhľadával Zákon, vykynožil každého, či bol zradca a či zlosyn. 15 Svätyni dodal lesku a tiež rozmnožil riad chrámu. 16 Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok. 17 Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá, 18 písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom. 19 Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme. Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania: 20 „Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav. 21 Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu. 22 Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenius, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu. 23 Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázale a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«“ 24 Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo. 25 Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: „Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom? 26 Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!“ Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu. 27 Osnova tohto nápisu je: „Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu, 28 vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny, 29 Šimon, syn Matatiáša, potomka Joaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu. 30 Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu. 31 Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu. 32 Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich. 33 Opevnil júdske mestá, tiež Betsuru na júdskych hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam júdske mužstvo ako posádku. 34 Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie. 35 Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud. 36 Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote. 37 Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema. 38 Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo, 39 urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami. 40 Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov. 41 Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok. 42 Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami! 43 Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata! 44 Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu! 45 Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu.“ 46 Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady. 47 Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým. 48 Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste. 49 Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.

1Mach 14,1-3 - R. 172 Sel.=jar 140–139 pr. Kr.

1Mach 14,4-7 - Oslavná pieseň na Šimona spomína jeho vojenské úspechy a ospevuje požehnanie pokojného času. Vyzdvihuje vypudenie nepriateľa z Betsury (11,65), Gezera (13,43–47) a z jeruzalemského hradu (13,49–51).

1Mach 14,8-15 - Idyla pokoja (8–15). Židia sa mohli pokojne oddávať roľníctvu; porov. 2 Mach 12,1. Ich práca bola požehnávaná hojnou úrodou. – K v. 9. porov. Zach 8,4 n. – Sedieť pod viničom je najobvyklejší zvrat Starého zákona pre pokojný život: 1 Kr 5,5; Mich 4,4; Zach 3,10. – K v. 13: Antiochus VI. bol už mŕtvy, Demetrius zase zajatý. – K v. 14 porov. 13,47 n.50.

1Mach 14,20 - Sparťania, ako sa zdá, poslali svoju odpoveď priamo do Júdska, lebo Numenius sa zastavil so svojím sprievodom najprv v Sparte, a potom pokračoval v ceste do Ríma. – O bratstve Sparťanov so Židmi porov. 12,6.21.

1Mach 14,27-29 - O letopočte Šimonovej vlády porov. 13,41, kde sa r. 170 Sel. udáva ako prvý rok Šimonov. – 18. elul (=6. židovský mesiac) r. 172 Sel. = asi koniec augusta r. 140 pr. Kr. – Z gréckeho výrazu "en Saramel" by sa zdalo, že "Saramel" znamená miesto, kde bolo zhromaždenie ľudu. Ale najskôr je to hebrejský titul Šimonov: "sar'am'él"=knieža Božieho ľudu.

1Mach 14,38-40 - Uzavretím mieru s Demetriom Šimon získal vysoké postavenie kniežaťa v teokratickom slobodnom štáte. V. 40 časove nesúvisí s v. 39. Demetrius poslal list Šimonovi už r. 170 Sel.; nemohol preto počuť o prijatí židovských poslov v Ríme, lebo títo odišli do Ríma až r. 172. Židia, ktorí zostavovali tento nápis, chceli len zdôrazniť všetky Šimonove zásluhy, jeho vyznamenania a slávu, nedbali však na časový postup udalostí.

1Mach 14,41 - Tu je odpoveď na otázku vo v. 25.

1Mach 14,42-45 - Slová: "a nech má starosť o svätyňu" (v. 42) sa tam dostali z v. 43. – O purpure a zlatej sponke porov. 10,20.89.