Lv 1,1 - O obetách pozri úvod do Levitika 2.1.
Lv 1,2 - Pre krvavé obety vyberali sa len najlepšie a najcennejšie domáce zvieratá. Tým sa naznačilo, že človek dáva za seba to, čo má preň najväčšiu cenu.
Lv 1,3 - Zápalná obeta, celostná žertva, bola najvznešenejšou obetou, pretože celá patrila Bohu. Ňou sa prejavovala pocta Bohu najúčinnejšie. Preto sa na túto obetu vyžadoval vždy samček, a to ako dokonalejší.
Lv 1,4 - Porov. Ex 29,10.15.19. Tento obrad sa konal pri celostných žertvách, pri pokojných a zmiernych obetách. Obrad konal ten, čo prinášal obetu, a nie kňaz. Chcelo sa tým znázorniť predovšetkým to, že obetujúci namiesto vlastného života dáva kus zo svojho imania. Na druhom mieste vkladanie rúk označovalo aj vloženie vlastných hriechov na obetné zviera.
Lv 1,5 - Spočiatku obetné zviera zabíjal sám obetujúci, neskoršie sa stalo zvykom, že to robievali kňazi (2 Krn 29,22; 30,16). – Podľa Lv 17,11 život zvieraťa je v jeho krvi. Obetovaním a rozlievaním krvi názorne sa naznačuje, že Bohu prináleží všetok život, že Boh je najvyšším Pánom života a smrti. Takto krv zvieraťa je symbolom ponuky vlastného života Bohu, ktorému patrí každý ľudský život. – Kňazi zachytávali krv do osobitných nádob a potom ju rozlievali okolo oltára zápalných obiet (Hebr 12,24; 1 Pt 1,2). Tento úkon naznačoval, že Pán prijíma obetu.
Lv 1,9 - Úplné spálenie obety Pán prijímal s úľubou. To značia slová "príjemnej vône pre Pána". Celostnou žertvou sa najvýraznejšie prejavovala oddanosť Pánovi a pocit závislosti od Boha.
Lv 1,16 - Hebrejský text má miesto hrvoľa "vnútornosti" a namiesto peria "to, čím sú vnútornosti naplnené", trus. Celostné žertvy boli celonárodné alebo súkromné. Celostnú žertvu mohol priniesť aj cudzinec, ostatné obety však nie.