Kazateľ

Biblia - Sväté písmo

(ECAV - Evanjelický preklad)

Kaz 3, 1-22

1 Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: 2 Je čas narodiť sa i čas umierať, čas sadiť i čas vytŕhať zasadené; 3 čas zabíjať i čas uzdravovať; čas búrať i čas stavať; 4 čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa; 5 čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu; 6 čas hľadať i čas strácať, čas zachovať i čas odhadzovať; 7 čas roztrhať i čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť. 8 Čas milovať i čas nenávidieť, čas vojny i čas pokoja. 9 Akýže úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho, že sa namáha? 10 Videl som ťažkú úlohu, ktorú dal Boh ľuďom, aby sa ňou umárali. 11 Všetko krásne učinil vo svojom čase, aj večnosť im dal do sŕdc, len aby človek nevystihol od počiatku až do konca dielo, ktoré Boh vykonal. 12 Poznal som, že niet pre nich nič lepšie, ako radovať sa a dobre robiť vo svojom živote. 13 Ale aj toto, že človek môže jesť a piť, zakúsiť dobré veci pri svojej námahe, je Božím darom. 14 Poznal som, že všetko, čo činí Boh, trvá naveky; nič k tomu pridať nemožno a nič nemožno z toho ubrať. Boh to tak zariadil, aby sa Ho ľudia báli. 15 Čo je, bolo už dávno, čo sa má stať, už dávno bolo; a Boh znovu vyhľadáva, čo sa pominulo. 16 Ďalej videl som pod slnkom: na mieste práva bolo bezprávie a na mieste spravodlivosti bezbožnosť. 17 Vtedy som si povedal: Spravodlivého i bezbožného bude súdiť Boh, lebo každý počin i skutok má svoj čas. 18 A povedal som si: Je to kvôli ľuďom, aby ich Boh skúšal a aby videli, že sú ako zvieratá. 19 Lebo údel ľudí je i údelom zvierat; je jeden a ten istý. Ako zomiera jeden, tak umiera i druhý, a všetko jednako dýcha. Preto človek nemá prednosť pred zvieraťom; lebo všetko je márnosť. 20 Všetko smeruje k jednému miestu: Všetko povstalo z prachu a všetko sa vráti do prachu. 21 Kto vie, či ľudský duch vystupuje nahor a duch zvierat zostupuje nadol, do zeme? 22 Videl som teda, že niet nič lepšie, než aby sa človek tešil zo svojho diela, lebo to je jeho údelom. Veď kto ho privedie k tomu, aby videl, čo bude po ňom?

Verš 9

Akýže úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho, že sa namáha?

Kaz 1:3 - Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom?

Verš 20

Všetko smeruje k jednému miestu: Všetko povstalo z prachu a všetko sa vráti do prachu.

Gn 3:19 - V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.

Verš 5

čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu;

1Kor 7:5 - Neodopierajte si manželské povinnosti, len ak so spoločným súhlasom na čas, aby ste sa venovali modlitbe, a zase sa zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť.

Kaz 3,1-9 - Kazateľ uvádza mnoho prípadov z ľudského života, na ktorých každý vidí, že všetky udalosti ľudského života podliehajú zákonitosti, ktorou Boh nezmeniteľne spravuje všetko na svete.

Kaz 3,5 - Porov. 2 Kr 3,25; Iz 5,2.

Kaz 3,9 - Porov. 1,1–8.

Kaz 3,11 - Verš svojou osnovou pôsobí značné ťažkosti pre výklad. Vg prekladá "svet vydal ich hádaniu (ich hádkam)".

Kaz 3,12 - Porov. 2,24.

Kaz 3,14 - Nie jednotlivé Božie diela sú nezničiteľné, ale zákony prírody ostávajú trvalo tie isté a nezmeniteľné. Boh je pôvodcom týchto zákonov. Táto večnosť Božieho zákona vedie človeka k bázni Božej (porov. Sir 18,5–6).

Kaz 3,15 - "Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného." Vg.: "Boh obnovuje, čo sa pominulo", t. j. akoby sa Boh časom vracal na cesty, ktoré zdanlivo opustil. Hebr. text poukazuje však na večnú spravodlivosť Božiu: dopustí aj neprávosť, ale súčasne bdie nad mravným poriadkom, ktorý vytvorila jeho svätá vôľa.

Kaz 3,19 - Práve tak ako človek podriaďujú sa zákonu pominuteľnosti aj zvieratá. (Iba v tomto zmysle je človek rovný zvieraťu.) Dych života rovnako uniká pri smrti, či hovoríme o ľuďoch alebo o zvieratách. Nesmrteľnosť ľudskej duše nie je na tomto mieste dotknutá, lebo keď ju Kazateľ aj výslovne nehlása, v ničom ju nepopiera. Inde však (9,10) aj Kazateľ spomína, že duša človeka zostupuje do podsvetia (šeolu), kde už niet radosti. S týmto náhľadom sa stretáme aj v žalme 104,29–30.

Kaz 3,21 - V dobe Kazateľovej ujímal sa náhľad, že životný dych ľudí vystupuje k Bohu, kým dych zvierat zostupuje pod zem.