Verš 8
Márnosť márnosti, riekol Kazateľ, a všetko márnosť.
Ž 62:9 - Nadejte sa na neho každého času, ó, ľudia! Vylievajte pred ním svoje srdce. Bôh nám je útočišťom! Sélah.
Ž 144:4 - Človek je podobný márnosti; jeho dni sú jako tieň, ktorý ta ide.
Kaz 1:2 - Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.
Verš 9
A nad to, čo bol Kazateľ múdry, ešte vyučoval i ľud vedomosti a vyzvedal a zpytoval: složil množstvo prísloví.
1Kr 4:32 - Hovoril tri tisíce prísloví, a jeho piesní bolo tisíc a päť.
Verš 13
Suma všetkého toho, čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka,
Dt 6:2 - aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, nato, aby si ostríhal všetky jeho ustanovenia a jeho prikázania, ktoré ti ja prikazujem, ty i tvoj syn i syn tvojho syna, po všetky dni svojho života, a aby sa predĺžily tvoje dni na zemi.
Dt 10:12 - A tak teraz, Izraelu, čože žiada Hospodin, tvoj Bôh, od teba krome toho, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým svojím srdcom a celou svojou dušou,
Prís 3:7 - Nebuď múdrym vo svojich vlastných očiach; boj sa Hospodina a odstúp od zlého.
Verš 14
pretože Bôh privedie každý skutok na súd i každú vec skrytú, už či je dobrá či zlá.
1Kor 4:5 - A tak nesúďte ničoho pred časom, dokiaľ neprijde Pán, ktorý aj osvieti skryté veci tmy a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy bude mať jeden každý chválu od Boha.
2Kor 5:10 - Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé.
Verš 7
a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.-
Gn 3:19 - V pote svojej tvári budeš jesť chlieb, až dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa navrátiš.
Gn 2:7 - A Hospodin Bôh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchnul do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.
Nm 16:22 - Ale oni padli na svoju tvár a riekli: Ó, silný Bože, Bože duchov, každého tela, či keď zhreší jediný človek, budeš sa preto hnevať na celú obec?
Kaz 12,1-8 - Ide o básnický opis staroby človeka. – "Dni nešťastia" môžu byť aj dni "temravy" (11,8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom javí sa ako "nešťastie". Ale tento výklad by bol nezvyklý.
Kaz 12,2 - Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).
Kaz 12,3 - Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.
Kaz 12,4 - Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).
Kaz 12,5 - Aj najmenšie stúpanie cesty pôsobí starcovi ťažkosti, zadychčuje ho, a preto je taká chôdza pre starca hotovým "postrachom".
Kaz 12,5 - Mandloňový strom, kobylky, dráždidlo (na jedlo) sú slová neistého významu.
Kaz 12,5 - Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v "kobylkách" vidia nohy človeka, ktoré sa už len "vlečú" a nechcú starca nosiť. – "Dráždidlo" sú plody rastliny menom trnitej kapary (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe za dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy mal by znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď kvety mandloňové zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschlé plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým aj ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.
Kaz 12,7 - O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.
Kaz 12,8 - Je opakovaním verša 1,2, a tak celá báseň Kazateľova je uzavretá výrokom o "márnosti", pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa javí ustavične v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo statkoch, ktoré nevedia ukojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nestačí nasýtiť túžby duše.
Kaz 12,11 - "Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.
