Verš 8
Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ, všetko je iba márnosť. Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať:
Ž 62:9 - Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.
Ž 144:4 - Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.
Kaz 1:2 - Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.
Verš 9
učil ľud poznaniu; všetko si dôkladne uvážil a premyslel, a tak skladal svoje mnohé múdre výroky.
1Kr 4:32 -
Verš 13
Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.
Dt 6:2 - aby si sa bál Pána, svojho Boha, a zachovával všetky jeho rozkazy a prikázania, ktoré ti ja nariaďujem - ty, tvoj syn a syn tvojho syna po všetky dni svojho života -, aby sa predĺžili dni tvojho života.
Dt 10:12 - A teraz, Izrael, čo žiada od teba Pán, tvoj Boh, ak nie to, aby si sa bál Pána, svojho Boha, aby si kráčal po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a slúžil Pánovi, svojmu Bohu, celým svojím srdcom a celou svojou dušou,
Prís 3:7 - Nezdaj sa múdrym sebe samému. Boj sa Pána a vyhýbaj sa zlu!
Verš 14
Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy aj všetko, čo je skryté, či už to bolo dobré a či zlé.
1Kor 4:5 - Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.
2Kor 5:10 - Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.
Verš 7
A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
Gn 3:19 - V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“
Gn 2:7 - Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.
Nm 16:22 - Tu oni padli na tvár a vraveli: „Pane, ty Boh životného dychu každého tela, keď len jediný zhreší, chceš svoj hnev vyliať na všetkom ľude?!“
Kaz 12,1-8 - Ide o básnický opis staroby človeka. – "Dni nešťastia" môžu byť aj dni "temravy" (11,8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom javí sa ako "nešťastie". Ale tento výklad by bol nezvyklý.
Kaz 12,2 - Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).
Kaz 12,3 - Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.
Kaz 12,4 - Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).
Kaz 12,5 - Aj najmenšie stúpanie cesty pôsobí starcovi ťažkosti, zadychčuje ho, a preto je taká chôdza pre starca hotovým "postrachom".
Kaz 12,5 - Mandloňový strom, kobylky, dráždidlo (na jedlo) sú slová neistého významu.
Kaz 12,5 - Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v "kobylkách" vidia nohy človeka, ktoré sa už len "vlečú" a nechcú starca nosiť. – "Dráždidlo" sú plody rastliny menom trnitej kapary (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe za dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy mal by znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď kvety mandloňové zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschlé plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým aj ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.
Kaz 12,7 - O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.
Kaz 12,8 - Je opakovaním verša 1,2, a tak celá báseň Kazateľova je uzavretá výrokom o "márnosti", pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa javí ustavične v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo statkoch, ktoré nevedia ukojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nestačí nasýtiť túžby duše.
Kaz 12,11 - "Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.
