Verš 8
Márnosť márností, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
Ž 62:9 - Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom. — Sela —
Ž 144:4 - Človek sa podobá vánku, jeho dni sú ako miznúci tieň.
Kaz 1:2 - Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.
Verš 9
Okrem toho, že Kazateľ bol mudrc, vyučoval ľud poznaniu, uvažoval, skúmal a usporadúval mnohé príslovia.
1Kr 4:32 -
Verš 13
Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo toto je povinnosť každého človeka!
Dt 6:2 - aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, a zachovával všetky ustanovenia a príkazy, ktoré ti dávam — ty, tvoj syn i vnuk — po všetky dni svojho života, aby si dlho žil.
Dt 10:12 - Izrael, čo teraz žiada od teba Hospodin, tvoj Boh? Iba to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou,
Prís 3:7 - Nerob sa múdrym vo svojich očiach, ale maj bázeň pred Hospodinom a odvráť sa od zla.
Verš 14
Boh predvolá na súd každý čin, všetko, čo je skryté, či je to dobré, alebo zlé.
1Kor 4:5 - Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc. Potom každý dostane pochvalu od Boha.
2Kor 5:10 - Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal, kým bol v tele — či dobré, alebo zlé.
Verš 7
prach sa vráti do zeme, tak ako bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
Gn 3:19 - V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si bol vzatý, veď prach si a do prachu sa vrátiš.
Gn 2:7 - Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.
Nm 16:22 - Vtedy obaja padli na tvár a volali: Bože, Bože, ktorému patrí duch každého človeka! Pre jedného muža, ktorý zhrešil, sa chceš hnevať na celú pospolitosť?
Kaz 12,1-8 - Ide o básnický opis staroby človeka. – "Dni nešťastia" môžu byť aj dni "temravy" (11,8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom javí sa ako "nešťastie". Ale tento výklad by bol nezvyklý.
Kaz 12,2 - Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).
Kaz 12,3 - Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.
Kaz 12,4 - Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).
Kaz 12,5 - Aj najmenšie stúpanie cesty pôsobí starcovi ťažkosti, zadychčuje ho, a preto je taká chôdza pre starca hotovým "postrachom".
Kaz 12,5 - Mandloňový strom, kobylky, dráždidlo (na jedlo) sú slová neistého významu.
Kaz 12,5 - Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v "kobylkách" vidia nohy človeka, ktoré sa už len "vlečú" a nechcú starca nosiť. – "Dráždidlo" sú plody rastliny menom trnitej kapary (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe za dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy mal by znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď kvety mandloňové zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschlé plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým aj ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.
Kaz 12,7 - O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.
Kaz 12,8 - Je opakovaním verša 1,2, a tak celá báseň Kazateľova je uzavretá výrokom o "márnosti", pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa javí ustavične v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo statkoch, ktoré nevedia ukojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nestačí nasýtiť túžby duše.
Kaz 12,11 - "Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.
