Verš 8
Pomíjivost, samá pomíjivost, řekl Kazatel, všechno pomíjí.
Ž 62:9 - Lide, v každý čas v něho doufej, vylévej před ním své srdce! Bůh je naše útočiště.
Ž 144:4 - Člověk se podobá vánku, jeho dny jsou jak stín pomíjivé.
Kaz 1:2 - Pomíjivost, samá pomíjivost, řekl Kazatel, pomíjivost, samá pomíjivost, všechno pomíjí.
Verš 9
Zbývá jen dodat, že Kazatel byl moudrý, lid stále poznání vyučoval; přemýšlel a bádal a složil přísloví mnohá.
1Kr 4:32 -
Verš 13
Závěr všeho, co jsi slyšel: Boha se boj a jeho přikázání zachovávej; na tom u člověka všechno závisí.
Dt 6:2 - Aby ses bál Hospodina, svého Boha, a bedlivě dbal na všechna jeho nařízení a příkazy, které ti udílím, ty i tvůj syn a tvůj vnuk, po všechny dny svého života, abys byl dlouho živ.
Dt 10:12 - Nyní tedy, Izraeli, co od tebe požaduje Hospodin, tvůj Bůh? Jen aby ses bál Hospodina, svého Boha, chodil po všech jeho cestách, miloval ho a sloužil Hospodinu, svému Bohu, celým svým srdcem a celou svou duší,
Prís 3:7 - Nebuď moudrý sám u sebe, boj se Hospodina, od zlého se odvrať.
Verš 14
Veškeré dílo Bůh postaví před soud, i vše, co je utajeno, ať dobré či zlé.
1Kor 4:5 - Nevyslovujte proto soudy předčasně, dokud Pán nepřijde. On vynese na světlo to, co je skryto ve tmě, a zjeví záměry srdcí; tehdy se člověku dostane chvály od Boha.
2Kor 5:10 - Vždyť se všichni musíme ukázat před soudným stolcem Kristovým, aby každý dostal odplatu za to, co činil ve svém životě, ať dobré či zlé.
Verš 7
A prach se vrátí do země, kde byl, a duch se vrátí k Bohu, který jej dal.
Gn 3:19 - V potu své tváře budeš jíst chléb, dokud se nenavrátíš do země, z níž jsi byl vzat. Prach jsi a v prach se navrátíš."
Gn 2:7 - I vytvořil Hospodin Bůh člověka, prach ze země, a vdechl mu v chřípí dech života. Tak se stal člověk živým tvorem.
Nm 16:22 - Oba padli na tvář a volali: "Bože, Bože duchů veškerého tvorstva, jen jediný muž zhřešil a ty bys byl rozlícen na celou pospolitost?"
Kaz 12,1-8 - Ide o básnický opis staroby človeka. – "Dni nešťastia" môžu byť aj dni "temravy" (11,8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom javí sa ako "nešťastie". Ale tento výklad by bol nezvyklý.
Kaz 12,2 - Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).
Kaz 12,3 - Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.
Kaz 12,4 - Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).
Kaz 12,5 - Aj najmenšie stúpanie cesty pôsobí starcovi ťažkosti, zadychčuje ho, a preto je taká chôdza pre starca hotovým "postrachom".
Kaz 12,5 - Mandloňový strom, kobylky, dráždidlo (na jedlo) sú slová neistého významu.
Kaz 12,5 - Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v "kobylkách" vidia nohy človeka, ktoré sa už len "vlečú" a nechcú starca nosiť. – "Dráždidlo" sú plody rastliny menom trnitej kapary (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe za dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy mal by znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď kvety mandloňové zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschlé plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým aj ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.
Kaz 12,7 - O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.
Kaz 12,8 - Je opakovaním verša 1,2, a tak celá báseň Kazateľova je uzavretá výrokom o "márnosti", pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa javí ustavične v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo statkoch, ktoré nevedia ukojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nestačí nasýtiť túžby duše.
Kaz 12,11 - "Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.
