Kazateľ

1 (KAT) Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.

2 (KAT) Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

3 (KAT) Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

4 (KAT) (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky.

5 (KAT) Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

6 (KAT) Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

7 (KAT) Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

8 (KAT) Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu - vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním.

9 (KAT) Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.

10 (KAT) Ak je niečo, o čom by človek povedal: „Pozri toto je niečo nové!“, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.

11 (KAT) Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi.

12 (KAT) Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

13 (KAT) A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali.

14 (KAT) Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, - ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!

15 (KAT) Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.

16 (KAT) Povedal som si v srdci: „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“

17 (KAT) Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.

18 (KAT) Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.