Kazateľ

Biblia - Sväté písmo

(ECAV - Evanjelický preklad)

Kaz 1, 1-18

1 Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme. 2 Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. 3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? 4 Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. 5 Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. 6 Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. 7 Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú. 8 Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť; oko sa nikdy do sýtosti nenadíva, ucho sa nikdy dosť nenapočúva. 9 Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. 10 Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové? Dávno to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred nami. 11 Niet pamiatky po prvotných veciach, ani na neskoršie, čo nastanú, nebudú mať spomienky tí, ktorí budú neskôr. 12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 Zaumienil som si múdrosťou vypátrať a vyskúmať všetko, čo sa deje pod nebom. Ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, a hľa - všetko to je márnosť a honba za vetrom. 15 Krivé nemožno narovnať, a čo chýba, nemožno spočítať. 16 Povedal som si: Nadobudol som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou boli v Jeruzaleme, a moje srdce zakúsilo mnoho múdrosti a poznania. 17 Zaumienil som si poznávať múdrosť a poznať pochabosť a bláznovstvo. Spoznal som, že aj to je len honba za vetrom. 18 Lebo kde je mnoho múdrosti, tam je mnoho mrzutosti, a kto rozmnožuje poznanie, rozmnožuje bolesť.

Verš 9

Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom.

Kaz 3:15 - Čo je, bolo už dávno, čo sa má stať, už dávno bolo; a Boh znovu vyhľadáva, čo sa pominulo.

Verš 2

Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.

Ž 62:9 - Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase; vylievajte si pred Ním srdce! Boh je naším útočiskom. Sela.

Ž 144:4 - Človek je podobný vánku, jeho dni sú ako letiaci tieň.

Verš 3

Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom?

Kaz 2:22 - Nuž čo má človek zo všetkého svojho ustávania a z úsilia srdca, ktorým sa umáral pod slnkom?

Kaz 3:9 - Akýže úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho, že sa namáha?

Verš 4

Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky.

Ž 104:5 - Založil si zem na jej pilieroch, neskláti sa na večné veky.

Verš 7

Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú.

Jób 38:8 - Kto uzavrel more bránami, keď vyrazilo prúdom z lona hlbiny,

Ž 104:9 - Položil si im hrádzu, ktorú neprekročia, aby opäť nezakryli zem.

Kaz 1,1 - Qohelet alebo Ecclesiastes (gr.): člen zhromaždenia (zhromaždenie – hebr. qahal, gr. ekklesía); znamená toho, kto hovorí – rečníka v zhromaždení (kazateľa), ktorý sa identifikuje s "kráľom nad Jeruzalemom". Ide tu o literárnu fikciu, ktorá za- mieňa autora so Šalamúnom, pretože sa preslávil múdrosťou (1 Kr 5,9–14).

Kaz 1,2 - "Márnosť" – hebrejsky hebel – znamená: vánok, dych, para a vôbec vec, ktorá rýchlo uniká, nemá dlhej stálosti.

Kaz 1,3 - "Pod slnkom – pod nebom", t. j. na tomto svete, v tomto časnom živote.

Kaz 1,4 - "Zem stojí naveky." Keď Sväté písmo hovorí o prírodných javoch, vyslovuje sa o nich neraz básnicky a iba podľa ľudových náhľadov, a nie teraz obvyklým vedeckým spôsobom.

Kaz 1,5 - "Ženie sa späť", podľa hebr. doslovne "túžobne sa hnať, žiadať si voľačo natoľko, že človek až dych tratí" (Jób 7,2). Možno, že v osnove pôvodne bolo "vracia sa" (podľa gr.).

Kaz 1,8 - Vg: Všetky veci unavujú človeka (ak pozoruje kolobeh mnohých prírodných javov).

Kaz 1,14 - Honba za vetrom: zhon za takou vecou, ktorú nemožno ani dohoniť, ani pevne uchytiť.

Kaz 1,16 - "Vzrástol som", podľa hebr. "rozmnožil som" (múdrosť svoju).