Kazateľ

Biblia - Sväté písmo

(KAT - Katolícky preklad)

Kaz 1, 1-18

1 Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom. 2 Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. 3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom? 4 (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. 5 Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde. 6 Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia. 7 Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu. 8 Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu - vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním. 9 Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom. 10 Ak je niečo, o čom by človek povedal: „Pozri toto je niečo nové!“, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. 11 Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi. 12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali. 14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, - ale to všetko je márnosť a honba za vetrom! 15 Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať. 16 Povedal som si v srdci: „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“ 17 Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom. 18 Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.

Verš 9

Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.

Kaz 3:15 - Čo je, už dávno bolo, a čo má byť, bolo už (tiež). Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

Verš 2

Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

Ž 62:9 - Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.

Ž 144:4 - Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.

Verš 3

Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

Kaz 2:22 - Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom?

Kaz 3:9 - Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

Verš 4

(Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky.

Ž 104:5 - Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy.

Verš 7

Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

Jób 38:8 - Ktože bránami to more uzavrel, keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,

Ž 104:9 - Položil si hranicu a neprekročia ju, ani viac nepokryjú zem.

Kaz 1,1 - Qohelet alebo Ecclesiastes (gr.): člen zhromaždenia (zhromaždenie – hebr. qahal, gr. ekklesía); znamená toho, kto hovorí – rečníka v zhromaždení (kazateľa), ktorý sa identifikuje s "kráľom nad Jeruzalemom". Ide tu o literárnu fikciu, ktorá za- mieňa autora so Šalamúnom, pretože sa preslávil múdrosťou (1 Kr 5,9–14).

Kaz 1,2 - "Márnosť" – hebrejsky hebel – znamená: vánok, dych, para a vôbec vec, ktorá rýchlo uniká, nemá dlhej stálosti.

Kaz 1,3 - "Pod slnkom – pod nebom", t. j. na tomto svete, v tomto časnom živote.

Kaz 1,4 - "Zem stojí naveky." Keď Sväté písmo hovorí o prírodných javoch, vyslovuje sa o nich neraz básnicky a iba podľa ľudových náhľadov, a nie teraz obvyklým vedeckým spôsobom.

Kaz 1,5 - "Ženie sa späť", podľa hebr. doslovne "túžobne sa hnať, žiadať si voľačo natoľko, že človek až dych tratí" (Jób 7,2). Možno, že v osnove pôvodne bolo "vracia sa" (podľa gr.).

Kaz 1,8 - Vg: Všetky veci unavujú človeka (ak pozoruje kolobeh mnohých prírodných javov).

Kaz 1,14 - Honba za vetrom: zhon za takou vecou, ktorú nemožno ani dohoniť, ani pevne uchytiť.

Kaz 1,16 - "Vzrástol som", podľa hebr. "rozmnožil som" (múdrosť svoju).