Kniha Jób

Biblia - Sväté písmo

(KAT - Katolícky preklad)

Jób 7, 1-22

1 Či nie je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka? 2 Ako otrok, čo prahne po chládku, jak nádenník, čo čaká na zárobok, 3 tak aj ja mám šialivé mesiace a noci strastí odpočítavam. 4 Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem? Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa? A do súmraku iba zmietam sa. 5 Telo mi šatia červíky a chrasty a koža puká, rozpadáva sa. 6 Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie a tratia sa, nití nemajúc. 7 Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život, viac moje oko blaho neuzrie. 8 Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma, obzrieš sa po mne, už ma nebude. 9 Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa, tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia, 10 už do svojho domu nikdy nevráti sa a jeho bydlo viac ho neuzrie. 11 Nuž preto nechcem ústa držať na uzde a prehovorím v ducha súžení, ponariekam si v duše trpkosti. 12 Vari som ja more alebo morská obluda, že si nado mnou stráže postavil? 13 Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí, posteľ sa podelí so mnou o môj plač, 14 aj vtedy mi strach naháňaš snami a vo videniach desom stíhaš ma. 15 Preto si moja duša volí obesenie, radšej smrť než tie útrapy. 16 Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť, nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni. 17 Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho, 18 že ráno ho vyhľadávaš za ránom a skúšaš si ho každú chvíľočku? 19 Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa a dáš mi času slinu prehltnúť? 20 Čo hriechom robím tebe, strážca človeka? A prečo si si za cieľ zvolil mňa, že na ťarchu som sebe samému? 21 Prečo nestrpíš moje neprávosti a priestupky mi nechceš prehliadnuť? 22 Nuž do prachu sa teraz pohrúžim, budeš ma hľadať, no už ma nebude.“

Verš 16

Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť, nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Ž 62:9 - Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.

Ž 144:4 - Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.

Verš 17

Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho,

Ž 8:4 - Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:

Ž 144:3 - Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš, a syn človeka, že myslíš na neho?

Heb 2:6 - Tak svedčí ktosi na ktoromsi mieste: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?

Verš 7

Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život, viac moje oko blaho neuzrie.

Jób 8:9 - My včerajší sme iba a nevedomí, naše zemské dni sú sťaby tieň.

Jób 14:1 - Veď človek, čo sa zrodil zo ženy, má dni krátke a plné lopoty,

Jób 16:22 - Lebo uplynie pár krátkych rokov a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

Ž 90:5 - Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen;

Ž 90:9 - V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni a naše roky plynú ako vzdych.

Ž 102:11 - to pre tvoj hnev a výčitky, lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil.

Ž 103:15 - Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet.

Ž 144:4 - Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.

Iz 40:6 - Čuj! Ktosi hovorí: „Volaj!“ Ja vravím: „Čo mám volať?“ „Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet:

Jak 4:14 - - vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne.

1Pt 1:24 - Lebo každé telo je ako tráva a všetka jeho sláva ako kvet trávy. Tráva uschne, kvet odpadne,

Job 7,2 - Nádenník túžobne čaká na svoju mzdu, ktorá pozostávala nie tak v peniazoch, ako v naturáliách. Tieto dostával nádenník podľa povahy odmeny denne alebo podľa ujednania (napr. pastier dostával svoju odmenu raz do roka podľa množstva dobytčieho dorastu: porov. Lv 19,13; Dt 24,14 n.).

Job 7,5 - Slová živo poukazujú na povahu Jóbovej choroby (porov. poznámku k 2,7).

Job 7,6 - Keďže Jóbova choroba tak sa rozmohla, že mu pokryla celé telo, Jób sa správne nazdáva, že sa mu už urýchlene blíži koniec života, a tak nastáva preňho aj úplná záhuba.

Job 7,12 - Jób vo svojich bolestiach nenachádza pokoja. Svojím nepokojom podobá sa rozbúrenému moru alebo veľkým morským rybám, ktoré zdanlivo nikdy nespia, ani si neodpočinú od plávania.

Job 7,22 - Ak Boh neodpustí Jóbovi v krátkom čase, musí Jób zomrieť, a potom Boh, i keby chcel, nemôže mu už nijaké dobrodenie preukázať.