Kniha Jób

1 (ROH) Hľa, nádej človeka na neho je klamná. Alebo či sa dokonca už i na jeho pohľad rúti na zem?

2 (ROH) Nikto nie je taký smelý, ani len aby ho zobudil. A kde kto potom sa postaví predo mnou?!

3 (ROH) Kto ma kedy predišiel voľačím, aby som odplatil? Čokoľvek je pod všetkými nebesami, je moje.

4 (ROH) Nebudem mlčať o jeho údoch o sile a kráse jeho ustrojenia.

5 (ROH) Kto odkryje povrch jeho rúcha? S dvojitou svojou úzdou kto pristúpi?

6 (ROH) Kto otvorí vráta jeho tvári? Okolo jeho zubov je strach.

7 (ROH) Pýchou ryhy jeho štítov; každý je privrený jako tesná pečať.

8 (ROH) Jeden prilieha k druhému tak, že vzduch nevojde medzi ne.

9 (ROH) Každý ľne pevne k druhému; držia sa spolu a neodstávajú od seba.

10 (ROH) Jeho kýchanie žiari svetlom a jeho oči sú jako riasy rannej zory.

11 (ROH) Z jeho úst vychádzajú fakle; uletujú ohnivé iskry.

12 (ROH) Z jeho chriapov vychádza dym; je to jako vrúci kotol a horiaca sitina.

13 (ROH) Jeho dych rozpaľuje uhlie, a plameň vychádza z jeho úst.

14 (ROH) V jeho šiji prebýva sila, a pred ním výskoky uteká strach.

15 (ROH) Kusy jeho mäsa pevne sa držia. Všetko je na ňom ako uliate, ani sa nepohne.

16 (ROH) Jeho srdce je uliate jako z kameňa, a je uliate, pevné jako spodný žernov.

17 (ROH) Jeho dvihnutia sa boja i najsilnejší; zlyhajú od zdrtenia.

18 (ROH) Keby ho niekto dostihol mečom, jeho meč neostojí, ani kopija ani strela ani pancier.

19 (ROH) Považuje železo za slamu, za hnilé drevo meď.

20 (ROH) Strela z luku ho nepohne na útek; kamene z praku sa mu obrátia na plevy.

21 (ROH) Kyjak považuje za suché steblo; smeje sa šramotu kopije.

22 (ROH) Pod ním je ostrie črepu; stelie hrot, ako čo by to bolo na blato.

23 (ROH) Pôsobí, aby vrela hlbina jako hrniec; robí more nádobou strojenej masti.

24 (ROH) Za ním svieti draha; považuje priepasť za bezvládne šediny.

25 (ROH) Nie je mu podobného na zemi; ktorý by bol učinený tak, bez strachu.

26 (ROH) Smele pozrie na čokoľvek vysoké; je kráľom nad všetkými šelmami.