Kniha Jób

Biblia - Sväté písmo

(KAT - Katolícky preklad)

Jób 30, 1-31

1 Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať. 2 A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla 3 i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť. 4 V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky. 5 Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali. 6 Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň. 7 Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia, 8 tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali. 9 A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len. 10 Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre. 11 Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil. 12 Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne. 13 Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni. 14 Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami. 15 Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi. 16 Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma. 17 Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú. 18 On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma. 19 Ba do blata ma (ešte), uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu. 20 Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš, hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš. 21 Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne, mňa rukou silnou prenasleduješ. 22 Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša, a rozplývam sa v búrky prívaloch. 23 Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je. 24 Však na biedneho som ruku ja nevztiahol, keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa. 25 Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala? 26 Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, svetlo som úfal, prikvitla však tma. 27 Hej, neprestajne vrú už moje útroby, dni súženia mne dostavili sa. 28 Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam a pred všetkými vstávam, nariekam. 29 Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti). 30 Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila. 31 Nuž moja lutna iba nárek (vydáva) a píšťala zas plač len hlasitý.

Verš 9

A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len.

Jób 17:6 - Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím; a práve mne to pľujú do tváre.

Ž 69:12 - I vrecovinu som si obliekol a príslovečným som sa stal.

Nár 3:14 -HeVšetok ľud si robí zo mňa posmech, pesničky celý deň.

Nár 3:63 -ŠinPozoruj ich, či sedia a či stoja, že ja som ich pesničkou.

Verš 10

Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre.

Jób 19:19 - Všetci moji dôverníci sa ma hrozia a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

Verš 23

Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Heb 9:27 - A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd,

Verš 25

Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala?

Ž 35:13 - Keď oni boli chorí, ja som nosil rúcho kajúcne. Umŕtvoval som sa pôstom a v srdci som sa stále modlil.

Rim 12:15 - Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!

Verš 29

Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti).

Ž 102:6 - Od samého náreku som iba kosť a koža.

Verš 30

Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila.

Ž 119:83 - Hoci som ako mech v dyme, predsa nezabúdam na tvoje ustanovenia.

Nár 4:8 -ChetIch výzor stemnel nad čierňavu, po uliciach ich nerozoznať, na kostiach scvrkla sa im koža, bola ako drevo zoschnutá.

Nár 5:10 - Ako dopraskaná pec je naša koža od pálčivosti hladu.

Job 30,1-8 - Jóbova bieda je nateraz taká veľká, že aj ľudia mravne hlboko kleslí a zo spoločnosti takmer vysotení, teda ľudia najpodlejší, dovoľujú si posmievať sa mu.

Job 30,5 - U arabských beduínov (obyvateľov púšte) panoval prísny rodinný poriadok. Pre určité poklesky a previnenia príslušníka čeľade bolo možno potrestať vylúčením z kmeňa.

Job 30,11 - "Ten ma trápi, čo si putá rozviazal" – nie je doslovný preklad nejasnej hebrejskej osnovy. Preklad by mohol znieť aj takto: Uvoľnil povrazec stanu a mňa podvrátil. – Iní zasa s opravou prekladajú: Uvoľnil mi šľachu na luku – mňa upokoril – nechal padnúť ohradu, čo bola predo mnou. Zmysel miesta vyjadruje toľko: Môj protivník priviedol ma až do nebezpečenstva života.

Job 30,12-24 - Ako sa vedia podliaci posmievať, to svätopisec opisuje obrazom vzatým z obliehania mesta. Preto verš 12 prekladajú aj takto: Povstali proti mne, čo ma osočujú; vrhajú sa na mňa – násypmi rovnajú, proti mne budujú chodníky k záhube. – "Do slučky mi nohy lapajú" môže byť vysvetlivka, ktorá sa dostala z okraja knihy do textu. I tento verš Knihy Jób patrí medzi miesta, kde vykladač ostáva takmer bezradne stáť. Skúsil to už sv. Hieronym, ktorý si za drahý peniaz najal na pomoc židovského učenca, keď prekladal túto knihu. Ale priznáva sa, že nebol múdrejší ani potom, keď už spoločne prebrali túto ťažkú osnovu. – Svojvoľne si doplňovať a opravovať osnovu nedovoľuje nám povinná úcta voči posvätným knihám.

Job 30,18 - Miesto prekladajú rozlične: "Mocný násilník rozmetal mi chodník, ten sa podobá odevu môjmu celkom." – I tento text je značne porušený.

Job 30,29 - Žaloby Jóbove vyznievajú bolestne, asi ako zavýjanie niektorých zvierat na púšti. (Pštros má meno "vták smútku", porov. 39,13 n.)