Kniha Jób

Biblia - Sväté písmo

(KAT - Katolícky preklad)

Jób 16, 1-22

1 Jób odpovedal: 2 „Nuž vecí takých počul som už premnoho. Ste tešiteľmi všetci na ťarchu. 3 Bude už koniec týmto slovám do vetra? Veď čo ťa núti odpovedať mi? 4 Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť, keby ste vy boli miesto mňa, snovať také reči proti vám a krútiť hlavou nad vami. 5 No obodroval by som vás svojimi ústami a chvenie svojich perí by som nezadržoval. 6 Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje, ak prestanem, neodchádza odo mňa. 7 No teraz ma už naskrze vysilil 8 a jeho tlupa sa ma zmocňuje. Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa, môj žalobca tak svedčí proti mne. 9 Má hnev na korisť, a tak ma schvatol a zubmi na mňa zaškrípal i ostro zazrel na mňa škodca môj. 10 Už svoje ústa roztvárajú na mňa a na posmech ma bijú po tvári, zhŕkli sa všetci proti mne. 11 Boh ma dal zlostníkovi napospas a vydal ma do rúk bezbožníkov. 12 V pokoji žil som, náhle si ma vydesil, za krk zdrapil a celkom skrušil ma, sebe za cieľ si ma postavil. 13 Už jeho strely poletujú kolo mňa, mne kruto roztína obličky a moju žlč na zem vylieva. 14 Mne dáva vskutku úder jeden za druhým, sťa bojovník on na mňa rúti sa. 15 Tak, žínenku už ušil som si na kožu a svoj roh som do prachu pohrúžil. 16 To sčervenala mi tvár od plaču, a tma mi leží kolo mihalníc, 17 hoc násilie na mojich rukách nie je a moje modlitby sú bez škvrny. 18 Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci! Nech pre môj plač niet miesta skrytého! 19 Už svojho svedka iba na nebi mám a ručiteľ môj na výsostiach je. 20 Druhovia sa mi tu posmievajú, ale moje oko hľadí v slzách k Bohu, 21 by dal mužovi aj voči Bohu právo, jak ho človek má voči blížnemu. 22 Lebo uplynie pár krátkych rokov a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

Verš 9

Má hnev na korisť, a tak ma schvatol a zubmi na mňa zaškrípal i ostro zazrel na mňa škodca môj.

Jób 10:16 - Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma; a opäť sa podivne správaš voči mne.

Jób 13:24 - Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou a máš ma za svojho nepriateľa?

Verš 2

„Nuž vecí takých počul som už premnoho. Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

Jób 13:4 - Vy však vymýšľate klamné luhárstva, všetci ste nanič lekári.

Verš 12

V pokoji žil som, náhle si ma vydesil, za krk zdrapil a celkom skrušil ma, sebe za cieľ si ma postavil.

Jób 7:20 - Čo hriechom robím tebe, strážca človeka? A prečo si si za cieľ zvolil mňa, že na ťarchu som sebe samému?

Nár 3:12 -DaletNatiahol svoju kušu, postavil ma ako cieľ pre šíp.

Verš 21

by dal mužovi aj voči Bohu právo, jak ho človek má voči blížnemu.

Jób 31:35 - Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť! Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie! A žalobný spis, ktorý spíše odporca,

Kaz 6:10 - Čo je to, čoho meno už dávno odznelo? Je známe, že nik sa nemôže pustiť do súdu s niekým silnejším od seba.

Iz 45:9 - Beda tomu, čo sa so svojím tvorcom háda, jeden črep z črepov zeme. Či hlina povie tvorcovi: „Čo robíš, veď tvoje dielo nemá rúk?“

Rim 9:20 - Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?! Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: „Prečo si ma takto urobil“?

Verš 15

Tak, žínenku už ušil som si na kožu a svoj roh som do prachu pohrúžil.

Jób 30:19 - Ba do blata ma (ešte), uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu.

Job 16,8 - Veľmi ťažký, azda porušený text.

Job 16,9-10 - Ako si počínajú divé zvery a šelmy proti svojej úbohej koristi, tak kruto si počínajú aj Jóbovi priatelia proti svojmu niekdajšiemu vernému druhovi. Miesto pravej a úprimnej potechy nemilosrdne ho sužujú, keď mu siahajú na posledné, čo mu zostalo po toľkých stratách majetku a zdravia: na jeho nevinnosť a čestné meno.

Job 16,15 - "Žínenka" znamená smútočné rúcho, ušité z vrecoviny, ktoré nosili na holom tele (preto hovorí Jób: "ušil som si ju na kožu").

Job 16,18 - Vyliata krv volala o pomstu. Preto si Jób žiada, aby ju zem nepokryla. Jóbova krv má vznášať žaloby za všetky jeho telesné a duševné útrapy. Taká nevinne vyliata krv volala podľa predstavy tamojších ľudí k Bohu o pomstu (Gn 4,10; Iz 26,21), kým ju nezakryjú, t. j. kým ju nevypomstia. V tých krajoch vládlo prísne ustanovenie o krvnej pomste podľa zásady: Život za život, zub za zub! Dokiaľ zavraždený človek nebol pomstený smrťou samého vraha, mŕtvola nevinne zavraždeného nebola "prikrytá", nemala nárok na pravé spočinutie.