Kniha Genezis

Gn 11,1-9 - Na starej tradícii z Bábelu, ako na pozadí pomätenia jazykov, ukazuje svätopisec, že ani vyspelá civilizácia bez spojenia s Bohom nespája a nezbližuje vnútorne ani ľudí, ale ich odcudzuje navzájom, takže si nakoniec vôbec nerozumejú.

Gn 11,2 - Krajina Senaár bol Babylon (porov. 10,10; Iz 11,11; Dan 1,2).

Gn 11,9 - "Bábel" (Babíl, Bábílu v klinovom písme) značí ,Božiu bránu'. Hebrejské slovo na označenie "zmätku" mohlo by sa odvodzovať od slovesa bálal ,zmiasť, pomútiť'.

Gn 11,10-26 - V týchto veršoch svätopisec ukazuje, že Abrahám, o ktorom bude písať, je Semovým potomkom. Abrahám je praotcom izraelského národa, z ktorého sa narodí Mesiáš. Odteraz zanechá dejiny ostatných národov a bude sa venovať iba osudom Semovho potomka Abraháma. Rodostrom Semových potomkov je podobný ako rodostrom od Adama po Noema. Rozdiel je len v tom, že sa neudáva celkový počet rokov jednotlivých patriarchov.

Gn 11,27-32 - "Abram" je skrátená forma Abirámu "môj otec je vznešený". Abram je teda z rodiny Táreho (hebr. Terach), čiže Terachovcov, ktorá rodina v Písme je označovaná za modloslužobnú (Joz 24,2; Jdt 5,6 atď.). Terach býval v Chaldejskom Ure, v strede kultu mesiaca, v meste, ktoré ležalo neďaleko Perzského zálivu. Tu zomrel jeho syn Aran. Po jeho smrti vysťahoval sa Táre so svojím synom Abramom, s nevestou, ženou Abramovou Sarai, a s vnukom Lotom do Haranu, ktorý leží hodne na severovýchod, na riečke Balíkh, prítoku Eufratu. Vysťahovanie Táreho rodiny do Haranu mohlo mať politický dôvod. Neslobodno však zabúdať na hlavný moment, na moment náboženský, ktorý sa zračí v povolaní Abramovom. Mnohobožstvo sa tak rozmohlo, že ani rodina Táreho neostala ním nedotknutá. Preto Boh odďaľuje Abrama z tohto prostredia a prikazuje mu odísť do novej zeme, v ktorej jeho potomstvo bude ako veľký národ. Boh ho bude požehnávať, ba jeho osoba (Abramova) stane sa požehnaním pre všetky národy. Takto Boh nadprirodzeným spôsobom zachraňuje vieru v jedného Boha, tú vieru, ktorá od počiatku sveta bola prarodičom Bohom zjavená a ktorú postupom času ľudia zamenili za svoj vlastný výtvor, za mnohobožstvo. Sväté písmo nepozná teda náboženský vývoj od nedokonalého náboženstva (mnohobožstva) k dokonalému (jednobožstvu), ono pozná len zjavené náboženstvo, vieru v jediného Boha, a ostatné náboženstvá považuje za odpad od pôvodnej viery.