Verš 8
(H12-10) Vanità delle vanità, dice l’Ecclesiaste, tutto è vanità.
Ž 62:9 - Gli uomini del volgo non sono che vanità, e i nobili non sono che menzogna; messi sulla bilancia vanno su, tutti assieme son più leggeri della vanità.
Ž 144:4 - L’uomo è simile a un soffio, i suoi giorni son come l’ombra che passa.
Kaz 1:2 - Vanità delle vanità, dice l’Ecclesiaste;
Verš 9
(H12-11) L’Ecclesiaste, oltre ad essere un savio, ha anche insegnato al popolo la scienza, e ha ponderato, scrutato e messo in ordine un gran numero di sentenze.
1Kr 4:32 - Pronunziò tremila massime e i suoi inni furono in numero di mille e cinque.
Verš 13
(H12-15) Ascoltiamo dunque la conclusione di tutto il discorso: Temi Dio e osserva i suoi comandamenti, perché questo e il tutto dell’uomo.
Dt 6:2 - affinché tu tema l’Iddio tuo, l’Eterno, osservando, tutti i giorni della tua vita, tu, il tuo figliuolo e il figliuolo del tuo figliuolo, tutte le sue leggi e tutti i suoi comandamenti che io ti do, e affinché i tuoi giorni siano prolungati.
Dt 10:12 - Ed ora, Israele, che chiede da te l’Eterno, il tuo Dio, se non che tu tema l’Eterno, il tuo Dio, che tu cammini in tutte le sue vie, che tu l’ami e serva all’Eterno, ch’è il tuo Dio, con tutto il tuo cuore e con tutta l’anima tua,
Prís 3:7 - Non ti stimar savio da te stesso; temi l’Eterno e ritirati dal male;
Verš 14
(H12-16) Poiché Dio farà venire in giudizio ogni opera, tutto ciò ch’è occulto, sia bene, sia male.
1Kor 4:5 - Cosicché non giudicate di nulla prima del tempo, finché sia venuto il Signore, il quale metterà in luce le cose occulte delle tenebre, e manifesterà i consigli de’ cuori; e allora ciascuno avrà la sua lode da Dio.
2Kor 5:10 - Poiché dobbiamo tutti comparire davanti al tribunale di Cristo, affinché ciascuno riceva la retribuzione della cose fatte quand’era nel corpo, secondo quel che avrà operato, o bene, o male.
Verš 7
(H12-9) prima che la polvere torni alla terra com’era prima, e lo spirito torni a Dio che l’ha dato.
Gn 3:19 - mangerai il pane col sudore del tuo volto, finché tu ritorni nella terra donde fosti tratto; perché sei polvere, e in polvere ritornerai".
Gn 2:7 - E l’Eterno Iddio formò l’uomo dalla polvere della terra, gli soffiò nelle narici un alito vitale, e l’uomo divenne un’anima vivente.
Nm 16:22 - Ma essi, prostratisi con la faccia a terra, dissero: "O Dio, Dio degli spiriti d’ogni carne! Un uomo solo ha peccato, e ti adireresti tu contro tutta la raunanza?"
Kaz 12,1-8 - Ide o básnický opis staroby človeka. – "Dni nešťastia" môžu byť aj dni "temravy" (11,8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom javí sa ako "nešťastie". Ale tento výklad by bol nezvyklý.
Kaz 12,2 - Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).
Kaz 12,3 - Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.
Kaz 12,4 - Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).
Kaz 12,5 - Aj najmenšie stúpanie cesty pôsobí starcovi ťažkosti, zadychčuje ho, a preto je taká chôdza pre starca hotovým "postrachom".
Kaz 12,5 - Mandloňový strom, kobylky, dráždidlo (na jedlo) sú slová neistého významu.
Kaz 12,5 - Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v "kobylkách" vidia nohy človeka, ktoré sa už len "vlečú" a nechcú starca nosiť. – "Dráždidlo" sú plody rastliny menom trnitej kapary (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe za dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy mal by znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď kvety mandloňové zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschlé plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým aj ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.
Kaz 12,7 - O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.
Kaz 12,8 - Je opakovaním verša 1,2, a tak celá báseň Kazateľova je uzavretá výrokom o "márnosti", pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa javí ustavične v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo statkoch, ktoré nevedia ukojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nestačí nasýtiť túžby duše.
Kaz 12,11 - "Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.
